Keď mali zemiaky inú cenu
Miesto: Kalša„Ta znace, jak še tu gazdovalo? To nebulo noci ani dňa! Ja bula mlada, no i ja chodzela s volmi orac. Vo veľkom še tu gazdovalo,“ povedala nám majiteľka tejto fotografie. Vidíme na nej ženu pri preberaní zemiakov.
Fotka vznikla niekedy koncom štyridsiatych rokov, teda ešte za éry súkromného roľníčenia, pretože v Kalši založili JRD až v roku 1952. Vyobrazená žena patrila k najstaršej generácii rodiny, ktorá mala štrnásť hektárov pôdy, v Kalši teda boli najväčšími poľnohospodármi.
Majiteľka fotografie, ktorá sa do roľníckej rodiny vydala v roku 1945, spomína, že keď išli kosiť polia, bola ešte tma. V čase úsvitu mali za sebou hodný kus práce. „Až večar šme končeli, jak mi už nevidzeli. Caly dzeň ľen koršovik s vodu a jedlo nam z domu priňešli, jedli šme na poľu.“
Žatva (v Kalši „žniva“) bola najväčšou záťažou, preto si gazdovia zvyčajne prenajímali koscov. Táto rodina však mala vo zvyku všetko robiť sama. Keď syn vykazoval v škole dobré výsledky, navštívil ich učiteľ s tým, že by ho mohli dať študovať. Otcova odpoveď bola jasná: „Študovac? A kdo budze gazdovac?“
Pokiaľ ide o zemiaky, tie boli na stole denne a tvorili súčasť väčšiny jedál. Pestovali ich vždy na jednom hektári, z ktorého ročne zozbierali asi sto vriec. Je zvláštne, ako sa hodnota jednotlivých komodít mení. Vtedy si mohli dovoliť to, čo dnes takmer nikto. Na otázku, či nadprodukciu zemiakov predávali, sme dostali odpoveď: „Ne. My mali šviňe, ta šak to trebalo karmic." Ako majiteľka fotky dodala, kŕmenie svíň varenými zemiakmi bolo bežné v mnohých kalšianskych rodinách. Pri súčasných cenách je to takmer nepredstaviteľné.
V tomto článku sú použité informácie, ktoré nám v Kalši poskytla pani Júlia Kundrátová.
Autor/zdroj:
Slavomír Szabó
Zverejnil:
Ing. Peter Kupčík
Vytvorené:
02.08.2013 05:30
Upravené:
02.08.2013 10:43
