[Zobrazuje sa optimalizovaná verzia stránky pre slabo vidiacich alebo špecializované či staršie prehliadače.] Prejsť na pôvodnú verziu...
Pokračuj v čítaní alebo preskoč na menu. Ďalšie možnosti: Začiatok stránky; Zoznam sekcií; Vyhľadávanie; Pätičkové informácie.
Miesto: Slančík
Nie každý druh sliviek bol na lekvár vhodný. V Slančíku sa využívali najmä tzv. bysterky, teda typické modré slivky, ktorých kôstky sa dajú veľmi jednoducho vylúpnuť. Menej sa už používali slivky zvané durangy, ktorých kôstky išli von ťažko a vždy na nich ostala pomerne veľká časť dužiny.
Na lekvár na nikdy nepoužívalo ovocie, ktoré padlo na zem prirodzeným spôsobom. Okolo stromu sa vždy rozložili plachty a na ne sa slivky striasli priamo zo stromu. Po umytí a vykôstkovaní sa nakládli do kotla, pričom najlepší bol v tomto smere kotol medený. Potom sa pod kotlom založil oheň, ktorý musel byť malý, aby ovocie a neskôr lekvár neprihoreli. Voda ani cukor sa nepridávali.
V prvej fáze sa slivky rozvarili. Tu gazdiné vždy značnú časť rozvarenej zmesi z kotla odobrali a pridali ďalšie slivky. Takto sa každá ďalšia a ďalšia várka rozvarila oveľa skôr. Potom prišla na rad druhá fáza, čiže zahusťovanie. Z rozvarenej zmesi sa vyparovala voda a zmenšovala svoj objem. Vtedy sa do kotla opäť pridala v prvej fáze odobraná zmes. Dôležité bolo neustále miešanie, kým lekvár dostatočne nezhustol. Musel byť mazľavý, aby sa dal natrieť na chlieb a lesklý. Výroba lekváru bola i je zdĺhavá robota. Sto kilogramov sliviek sa nad ohňom varilo asi desať hodín. Vyžadovalo to teda vyhradiť si len na túto činnosť jeden celý deň, pričom pre neustále miešanie to museli robiť aspoň dve osoby.
Na fotografii nad kotlom je zaujímavé zariadenie, ktoré v Slančíku nazývali topor. Na prvý pohľad pripomína drevený lis. V spodnej časti prostrednej otáčavej žrdi bola veľká varecha. Za pomoci dlhej páky sa žrďou otáčalo a tým sa zabezpečilo miešanie lekváru od dna hrnca. Pokiaľ by to robili dlhou varechou priamo, bolo by to veľmi vysiľujúce.
Medený kotol a topor nevlastnila každá domácnosť, ľudia si ich medzi sebou požičiavali. V dnešnom Slančíku by sa údajne rodiny, ktoré ešte varia slivkový lekvár, dali spočítať na prstoch jednej ruky.
Spracované podľa: spomienok obyvateľov obce Slančík a knihy František Petro, Jozef Beliš: Slančík
Koniec obsahu.
Pokračuj v menu alebo choď do inej sekcie.
Pokračovanie menu:
Copyright © 2024
Správa majetku KSK. Všetky práva vyhradené.
.
Koniec stránky.