Mantácka nemčina a jej mnohorakosť
Miesto: ŠtósTáto historická fotografia vznikla v roku 1931 a vidíme na nej bránu, ktorá bola na konci Štósu. Prevažne nemeckí obyvatelia obce s vlastným dialektom sa lúčili s návštevníkmi pozdravom Dovidenia.
Znalcom nemeckého jazyka neunikne odlišnosť oproti spisovnej nemčine. Namiesto Auf Wiedersehen je napísané Auf Wiedersehn. Je to len jedna z mnohých odchýlok, ktoré existujú medzi mantáckou a spisovnou nemčinou. Aby sme lepšie pochopili, prečo tieto odlišnosti existujú, musíme vedieť, kto sú tzv. mantácki Nemci.
V 13. storočí po tatárskych nájazdoch bolo Horné Uhorsko vyplienené a mnoho obyvateľov padlo, prípadne boli odvlečení do otroctva, alebo zomreli na následky hladomoru, ktorý ovládol bojmi zničenú krajinu. V niektorých územiach chýbalo až 90 percent pôvodného obyvateľstva. Kráľ Belo IV. sa rozhodol územia čo najskôr zaľudniť a tak začal udeľovať prisťahovalecké privilégiá. Sám prostredníctvom listín prizýval najmä Nemcov, aby využili nerastné bohatstvo hôr ako baníci a zveľadili aj tunajší obchod. Takto začalo nemecké osídľovanie. Nemci si, samozrejme, priviezli aj svoju reč, ktorá sa však ďalej vyvíjala vlastným smerom bez kontaktu so zemou pôvodu.
Dôležité je tiež vedieť, že aj v stredoveku nebola nemčina na celom území súčasného Nemecka rovnaká a existovali tu jednotlivé odchýlky. Na pozvania kráľa reagovali Sasi, ale aj Bavori. Dokonca písomná zmienka z Medzeva o hámorníctve z roku 1376 konštatuje, že prvým žiadateľom o povolenie postavenia hámra bol Flám. Je teda tiež možné, že v niektoré oblasti začala obývať nemecká menšina, ktorá pôvodne žila na území Flámka – súčasného Belgicka.
Keďže v čase osídlenia (samozrejme) ešte nemčina nebola kodifikovaná a mala mnoho dialektových podôb, ba naviac sa po mnoho storočí izolovane vyvíjala v jednotlivých mestách a obciach súčasného Slovenska, došlo i na súčasný stav, v ktorom existujú viaceré odchýlky aj medzi mantáckou nemčinou napríklad u obyvateľov Štósu, Smolníka a Medzeva.
Všetko môže ilustrovať jeden úsmevný príklad, ktorý sa odohral v Štóse v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Na vysvetlenie – nemecky sa jahoda povie erdbeere. V štóskom mantáckom dialekte je však jahoda eapa. V medzevskom mantáckom dialekte je jahoda pea. Slovo pea však v medzevskom mantáckom dialekte znamená medveď.
Mladá žena zo Štósu si po vydaji a nasťahovaní sa do nového domu chcela dať vymaľovať kuchyňu, na čo si zavolala maliara z Medzeva. Obaja hovorili svojou mantáčtinou. V móde vtedy boli valčekové maľby s určitými motívmi. Mladá žena povedala maliarovi, že v kuchyni by malo byť na valčekovom vzore niečo, čo kuchyňu aj pripomína. Medzevský maliar sa hneď ponúkol, že má krásny valček so vzorom pea, s ktorým sú pekne ozdobené aj viaceré kuchyne v Medzeve a všetky gazdinky sú spokojné. Žene sa razom zdali medzevčania zvláštni, vraj čím sa vyznačuje ich stravný lístok, keď obľúbeným motívom kuchynským maľoviek je medveď. Ihneď to zamietla. Až keď maliar domaľoval kuchyňu iným vzorom, vysvitlo, že pôvodne chcel zdobiť nie motívom medveďa, ale jahody, čo by sa žene určite páčilo.
Informácie k tomuto článku nám poskytla pani Gabriela Stramová.
Autor/zdroj:
Slavomír Szabó
Zverejnil:
Ing. Peter Kupčík
Vytvorené:
30.06.2013 06:00
Upravené:
16.07.2013 19:11
